Podnebie

Klimatické podnebie v obci sa asi od roku 1920 až 1974 podstatne zmenilo. Pokiaľ ešte v rokoch 1920-1942 boli horúce letá sprevádzajúce so silnými búrkami, zimné obdobie bolo poznačené mrazmi a často i vrstvou snehu, od toho času sú letá horúce len ojedinele a zimy mierne, bez väčšej prikrívky snehu. No nezabudne sa na roky 1947 ktorý bol poznačený veľkým suchom keď korytá riek takmer vyschly. V roku 1966 sa zasa nad okolím pretrhla prietrž mračien, ktorá naplnila korytá potokov do výšky 3m o viac. Tento príval vody zmietol vo Veľkej Jalšine na ceste do Prievidze železobetónový most a podomlel i polovicu cesty. Muselo sa pristúpiť k výstavbe nového mostu ktorý dostal nové brehy a koryto tesne pod Hájikom. Zrušil sa tak veľký ohyb potoka. Nové koryto bolo vydláždené kameňom z hora i zdola mosta a priekopy odvádzajúce dažďovú vodu taktiež vyložené betónovými dlaždicami. Z dolnej strany mosta na pravom brehu boli urobené schody. Pod koryto potoka vedľa schodov je uložené vodorovné potrubie vedúce pod Stráňu k rodinným domkom. Spomínaná prietrž mračien narobila veľa škôd na poľných kultúrach i brehoch potokov.

Život v prírode

Z lesnej zveri sa v chotári častejšie vyskytujú: diviak, jeleň, srnec, zajac – králik, líška, menej kuna lesná, lasica, tchor, syseľ, potkan, ojedinele škrečok, v okolí riek vydra a ondatra. V ihličnatých porastoch častejšie veverička, lesná myš a krtko, slepúch – slepý štúr, jašterička zelená a hnedá. Z vtáctva hodne tu žije: vrana popolavá, havran, kavka, jastrab, kaňa lesná, divý holub, hrdlička, kukučka, drozd, dudok, strákoš, brzlík, straka, hýľ, vlha, žlna, sýkorka, pinka, strnádka, stehlík, vrabec, králik, slávik, čvíčaľa – piskota, chocholuš, škovránok, prepelica, jarabica, divá kačka, divá sliepka, bažant, rybárik, sľuka, sova, bliska, netopier, lastovička, jivička, ďateľ, kuvik, sojka, krivonoska, škorec a iné.

Pôda

Je zväčša charakteru íloviteho – červenica, kyslá, menej úrodná. Vyžaduje veľa prihnojovania umelými hnojivami.Obecný pahorok zložený na severozápadnej strane z bridličnatých hornín – z mastných ílov, severozápadná strana je z červenice, východná až južná je zo štrkov a valúnov štrku. Nerastné bohatstvo sa zatiaľ nepodarilo objaviť a ani sa nepredpokladá jeho výskyt. Južná a východná oblasť chotára je porastena krami a stromami.

Najčastejší výskyt drevín

Jelša, bôra, dub, jedľa, breza a smrek v Radime, hrab, osika. Ojedinele sa nachádza dielske drevo, len málo mukiňa – divá čerešňa volaná, jaseň, javor, v okolí potokov vŕba rôznych druhov – žltá, zelená, červená, topoľ, agáč, lipa, gaštan – divý. Z kríkov sú to najčastejšie: lieska, čierny tŕň – trnka, lôh, divý šíp-volaný, smrek- kedysi bol základnou surovinou na výrobu paličiek, ktorý sa vykupoval a z obce vyvážal. Jeho plody- Borovičky boli dobrou potravou vtákov a pri výrobe pálenky. Ďalej sú to baza čierna, epreš divý, divá čierna malina- malinčie, červená malina- horská a ďalšie. Z ovocných stromov pestovaných v obci: jabloň, hruška, čerešňa, ringlota, prlenica, volové oko, gurandzia, ojedinele marhuľa a veľmi často bystrická slivka.Za súkromného hospodárenia roľníkov boli háje ušetrené veľkého výrubu avšak pasením dobytka sa znemožňovalo samozarastaniu a tak vznikali plošiny, bez porastou nekvalitnou pašou. Pri zakladaní jednotného roľníckeho družstva- JRD začalo sa vyrubovať vo veľkom. Každý chcel z odovzdanej pôdy vyťažiť čo najviac. Po založení JRD však háje začali samozarastať, najmä holé plošiny, keďže JRD pasienky pre dobytok využívalo veľmi málo. Aj háje zarastali vysokou trávou.

Zmena kultúr

V roku 1942 uskutočnili Štátne majetky- ŠM, ktoré prevzali pôdu po JRD a štátnych lesoch- ŠL rozsiahlu rekultiváciu niektorých pasienkov a tieto zmenili na ornú pôdu. Prvú rekultiváciu urobili členovia telovýchovnej jednoty- TJ. V Homoleje háji ktorý bol hranicou chotára s chotárom obce Dlžín. Pôdu rekultivovali ako náhradu za pozemok ktorý ŠM odovzdali TJ na futbalové ihrisko pod kopcom na dolnom konci obce. Ďaľšiu rekultiváciu Homoleje hája, Dlžínskej zeme, Židových hájov, Príkrej, Dubičín, Plešín, Okrúhleho hája, Ledličín, Richtárskeho, Ďureje hája i ostatných častí hájov urobili ŠM za pomoci Strojovej a traktorovej stanice- STS .Pôda po krátkom čase bola ŠM odovzdaná. Pred rekultiváciou bol Homoleje háj porastaný jalšinou, jedličiny a dubinou ojedinele bôrou, Židové háje jalšinou aj dubinou, dubičiny jalšou aj brezou, málo už dubom, Ďureje háj dubom, okrúhly háj brezou, jalšou a bôrou, Dlžínska zem bola plešina, plešina bez porastu, Príkra- plešina. Ešte za takzvaného slovenského štátu, miestny statkár – žid Šimko, ale i skôr orával príkru a Richtárske. Miestne obyvateľstvo ešte za Rakúska – Uhorska obrábalo i ostatné plošiny chotára ako: Dolnú i Hornú Šuškovú, Podolovantku, Dlžínsku zem, Vrchy a iné, ale pôda sa za prvej Republiky stala pasienkom.

Rastlinopis

Materidúška, plúcnik lekársky – petrkľúč, centária, repík, kyseľ, zvončeky, rumuni, margaretky – slovák, sedmikrásky, podbeľ, blatúch, konvalinka, snežienka, sirôtka, nezábudka, fialka, volov chvost a i. Trávnaté: najčastejšie ostrica, sítina, bojinka, jesienka, hrbáč, papradie, tŕstie, ďatelina červená, ďatelina lucerka, praslička, púpava, rumanček, poľný chmeľ, lípnica, iskiernik, kukučina, zuzulina, čakanka, nevädza, kúkoľ, pichliač – ihličie, bodliak, lopúch, žihľava palivá, žihľava hluchá a množstvo iných nemenovaných tráv a zelín.

Pestovanie plodín

Roľníci pestovali najčastejšie zemiaky rôznych druhov, najmä však červené, kŕmnu repu – burgiňu, cukrovú len pre potreby kuchyne, cvikľu, repku, mrkvu, kvaku, petržel, cibuľu, cesnak, mak, hrach, fazuľu, bôb, šošovicu, cícor, kôpor, uhorky, tekvicu, kukuricu, siali konope, ľan, žito, pšenicu, jačmeň, ovos, polovník a i. V záhradkách a na lepších pôdach kapustu a jej priesadu, kel, karfiol, drobné zeleniny, ale aj kvety, kríky šípových ruží a pri domoch vinič, najmä čierny, ribezle a egreše, okrasné kríky.

Chrobáky a hmyz

Chrúst, roháč, ovad, strečok, mucha domáca, strevlík, tesárik, hrobárik, lajniak, žitniak, mandelinka zemiaková – jej výskyt sa nepoznal až asi do r. 1944 47, lienka sedembodková – pánbožková kravička, nosatec, húsenice rôznych druhov, vážka ploská, modrá i hnedá, moľ, kliešť, motýle rôznych druhov, smrtihlav, spriadač. Ďalej sú to: včela medonosná, osa, sršeň, čmelák – mumlák, mravkolev, koník lúčny, zelený, hnedý, vŕzgavý, sťahovavý, modrý, svrčok – muzikant, ploštica zemská i domáca, voš decká i šatná, blcha domáca, mravec čierny, červený, slimák záhradný i polný, červík, dážďovka, pavúk a ďalší drobný hmyz.

Vodné živočíchy

Strevlík, potápka, žužava, pijavica a iné. Ryby: pstruh dúhový i bodkovaný, mrena, belica, jalšovka, jalec, slýž, úhor, V priehrade sú to: kapor, zubač, šťuka i hlavatka pod priehradou.

Vznik a pôvod obce Kostolná Ves

Podľa archívneho materiálu múzea v Bojniciach a spisu č. j. 240/73 odd. histor. Počiatok obce Kostolná Ves je nasledovný: listinný výskyt osád v Nitrickej doline , ktoré patrili rodu Diviackých sa začína až v polovici 13. Storočia, keď bolo osídenie doliny dokončené a vtedy sa už rod delil na viac odnoží – Bossányi, Rudnay, Ujfáry. Najneskoršie v polovici 12. Storočia muselo dôjsť k deľbe práce a povinností cirkevných obvodov. Asi vtedy vznikla Kostolná Ves, ktorej bol cirkevne pridelený ľavý breh Nitrice, kým pôvodná fara – ústredná fara v Diviakoch si ponechala ľavý breh riečky. Kostol Narodenia Panny Márie, pôvodne gotický zo 14.storočia, upravovaný v r. 1515, 1742, 1773, opravovaný v 19.storočí a v r. 1933. Toľko zo spisu múzea v Bojniciach za radenia historika Jána Kováča Csc. Prvá výstavba obce sa grupovala v blízkom okolí kostola a tak vznikol stav kruhovej dedinky, ktorý ráz si obec zachovala i do týchto rokov započatia písania kroniky. Domky boli zväčša hlinené, pokryté slamou alebo šindľom. Dvory boli pozdĺžne, kde bývalo niekoľko rodín – najbližších. Prístavby sa robili podľa stavu rozširovania čeľade. Jeden domček pozostával obyčajne z jednej izby a komôrky, ale často bola komôrka na zemiaky a zeleninu nahradená vykopanou jamou v izbe, prikrytá doskami, alebo i posteľou. Zvláštnu kuchyňu mávali iba zámožnejší gazdovia, ale aj tá slúžila na spávanie členov rodiny. Tento stav trval ešte i v 19.storočí. Kúrenie a vykurovanie izieb sa robilo primitívne, oheň sa kládol v miestností a dym sa len ťažko dostával malými okienkami von. Takéto izby sa nazvali čierne izby. Nie len, že steny príbytkov boli čierne, ale aj členovia rodiny boli poznačení tmavou farbou a ich pokožka bola od dymu páchnuca. Na začiatku 20.storočia takéto bývanie vystriedalo bývanie kultúrnejšie, čierne izby ustúpili a stavali sa murované sporáky, pravda boli už niekde i v 19.storočí. Objavili sa i kovové sporáky – Herkulesy. Murované sporáky mali z jednej strany pec, kde sa piekol chlieb a posúchy a ešte do teplej pece sa dávalo sušiť ovocie, najmä slivky, hrušky a jabĺčka, veľmi dobre pre deti do školy namiesto chleba. Na takýchto domkoch bola povala ešte drevená a podlaha hlinená. Steny boli nerovné, lebo stavbu robili neodborníci a najbližšia rodina. Na stenách bolo navešané množstvo svätých obrázkov, pátričky a krížiky. A i fotografie svadby, ale i vojaka často tvorili súčasť svätcov nad posteľami. V kútoch izieb gagotali husi a pišťali kurence, ale často zakvičalo i malé prasiatko, alebo zamečalo kozľa, či teliatko. To pre prípad zimy, aby nezamrzli, lebo hospodárske staviská boli biedne. Niet divu, že zápach sa usádzal na členov rodiny a spôsoboval rôzne ochorenia. Nábytok bol samovýrobou, skromný, ale často zdobený ornamentami. Najmä truhlice na prádlo boli pekne vyrezávané a pomaľované. Okolo stola stáli ťažké lavice, pri kozube, alebo ohnisku nechýbal stolec so štyrmi, alebo tromi nohami – trojnožka. Trojnožky boli výhodné pre hrboľaté podlahy, lebo stáli všade rovno. Izba slúžila i na priadky a driapačky, výrobu domácich výrobkov – košikárstvo, tkanie kobercov zo starých handier, výrobu konopného plátna, výrobu syra, mútenie masla a iné domáce práce. Hneď za stavbou boli hospodárske staviská – chlievy, maštale. Močovka sa voľne roztekala po dvore a odtekala nevyužitá do susedných dvorov. Často vytvárala na dvore nebezpečné jazierka, nielen pre dobytok a hydinu, ale i pre deti a podnapitých členov rodiny. Zásoby dreva skrývali pod šopou, alebo na priestranstve dvora. Obyčajne sa však z hájov vozilo toľko dreva, čo sa za krátko spotrebovalo. Chudobnejší vozili si drevo v zimných mesiacoch na vlastne zhotovených saniach, ktoré sami ťahali, v lete na pleciach. Ženy nosili drevo v nošiach – v batohoch na chrbte v strapovej plachte. Deti si z dreva zhotovovali otiepky – na krátko narúbané drevo zviazané húžvou z brezového prútia.

Výstavba obce a výstavba verejných budov

Sa až do r.1930 orientovala len v okolí kostola a v priľahlých dvoroch pôvodnej obce. Až po roku 1930 započalo sa stavať i na južnú stranu chotára na Podjarčie. Z počtu čísiel 82 v roku 1934 sa do roku 1970 zvýšil stav na 150. Po konfiškácii židovského majetku sa výstavba rozšírila na Podjarčí i na druhu stranu od priehrady, kde prví obyvatelia dostali od MNV pridelené pozemky. Tak vznikla ucelená ulica Podjarčie. Po ukončení tejto výstavby začalo sa stavať nad priehradou a za novopostavenou školou ZDŠ – 1-5 ročník. V roku 1950 výstavba sa pretiahla aj na horný koniec k Tehelni, smerom na obec Seč a na dolný koniec obce pozdĺž cesty k obci Dlžín – Podstránie. Kostol postavený v strede obce je chránený pamiatkovým úradom. V jeho okolí bol asi do r. 1890 miestny cintorín, z ktorého posledný kamenný pomník bol ešte v r.1940 zachovalý. Nachádzal sa z pravej strany lode kostola v strede 4m od steny. Pod kostolom je krypta, kde boli pochovávaní vznešení kňazi. Krypta je vyznačená dnešnou dlažbou iným odtieňom dlaždíc. Nový cintorín založili občania pod Hôrkou, ktorý obsadili smrekmi začiatkom prvej polovice 20.storočia. V obci je miestny katolícky farár a fara. Do kostola chodia občania z obcí – Kostolná Ves, Dlžín, Seč, Nevidzany a Dobročná – dnes už pripojená k obci Liešťany. Donedávna bol chránený i rodinný dom č.55 Pánisa Michala , pri potôčiku naproti fare a vedľa cesty do Seče. Dom mal zvláštne riešenie pece v pitvore a klenutý vchod. V r.1966 začala sa výstavba nového obchodu a pohostinstva. Ešte za čias Rakúsko – Uhorska i za prvej republiky bol jediným obchodníkom a krčmárom miestny žid Capko. Prvým súkromným obchodníkom z obce bol Ignác Sobota nar. r.1855, ktorý započal obchodovať s drobným tovarom ako podomový obchodník . Takýchto obchodníkov v tom čase volali Lacný Jožko. To preto, že za ponúkaný tovar zapýtal niekoľkonásobne viac a potom pri jednaní spúšťal z ceny až nakoniec povedal: „No už na tebe škodujem“ a predal, ale aj tak utŕžil, lebo jeho tovar bol zmätkový – bazárový. Svoj obchod otvoril vo vlastnom, či otcovom dome č.88, ktorý je už zbúraný a postavený je poschodový rodinný dom. Ignác Sobota si postavil vlastný rodinný domček s poschodím zo surovej tehly. Na prízemí mal krám – obchodík a krčmu, na horných izbách býval s rodinou. Obchod niekoľko krát prerábal a upravoval. Neskôr sa v pohostinstve konali i tanečné zábavy a obecné schôdze. Dnes je táto stavba zbúraná v r.1972. Obchod sa presťahoval do starého organistovho bytu na dedine, ale to už bol obchod štátny, ktorého hospodárom bola Jednota Prievidza. Keďže stavba chátrala a obchod bol zrušený a len pohostinstvo zostalo v prednej časti stavby až do jej úplného rozpadu. Na žiadosť občanov bol núdzovo privezený do obce bufet, kde sa okrem liehovín predával chlieb, mlieko a konzervovaný tovar. V pohostinstve i obchode sa vystriedalo viac predavačov. Napr.: Pánis Jozef – krajčír, Jozefína Pánisová rod. Sobotová – dcéra Ignáca Sobotu, Výškrabka Jozef zo Seče, Mederová Gizzela rod. Pánisová, ktorá viedla i bufet a prevzala vedenie pohostinstva v novej budove. Ako došlo k výstavbe nového obchodu a pohostinstva: Občania boli nespokojní, že v obci nie je obchod a za nákupmi musia chodiť do okolitých obcí, najmä do Nitrianského Rudna a Seče. Miestny národný výbor preto, za predsedníctva Babaštu Viliama a tajomníka MNV Pánisa Vojtecha urobil prvé kroky aby v obci bola povolená výstavba obchodu. Bolo to v r. 1959. Ešte v roku 1960 bol zvolený nový výbor MNV a jeho predsedom sa stal znova Babašta Viliam a tajomníkom Sobota Alojz. Znova sa popísalo veľa na nadriadené orgány Okresného národného výboru ONV, Krajského národného výboru KNV, aj na ústredné vyššie štátne orgány o povolenie stavby. Do obce chodili komisie, skúmali porebu obchodu, sľubovali riešenie až na koniec začali spolu s Jednotou v Prievidzi hľadať vhodný stavebný pozemok. Prvý bol vyhliadnutý pri kostole na mieste zvalenej starej školy a učiteľského bytu, ale tento nevyhovoval pre malé rozmery. MNV preto navrhol pozemok dnešný na Židovej záhrade, kde boli voľné ešte tri stavebné pozemky. Pozemok vyhovoval a súhlas k stavbe bol daný. Stavbu prevádzal okresný stavebný podnik OSP v Prievidzi, investorom bola Jednota Prievidza. Riaditeľom OSP bol v tom čase Krajčík Ľudovít. Na výstavbe sa podieľali aj miestni občania, ako zamestnanci OSP, najmä ženy: Pánisová Helena – Hopčekeje, tragicky zahynula ako 42 ročná v závode Porobetón v Zemianských Kostoľanoch, Pánisová Bohumila rod. Mišovicová pochádza z Nirianského Rudna, Anna Majerská a iné. V roku 1967 bol obchod i pohostinstvo skolaudovaný a daný do prevádzky. Prvou vedúcou bola Slavomíra Šimorová, rod. Šimorová – miestna občianka a prvou vedúcou pohostinstva Gizzela Mederová, rod.Pánisová – Hopčekeje. V pohostinstve je vybudovaný priestor pre vývarovňu jedál, ale dodnes nie je v prevádzke i keď občania sa toho dožadujú.

Nová škola ZDŠ

bola postavená v r. 1956 ( jej počiatky a život spomínam na inom mieste ). Pôvodne bola oplotená latkami a časom sa rozpadali, takže oplotenie neslúžilo svojmu účelu. Bolo potrebné urobiť oplotenie nové s pevným pletivom. Akcia sa musela urobiť svojpomocne t. j. vlastnými silami občanov. Náklady na materiál hradil ONV. Aktivita občanov sa tu ukázala veľká. Po vyhlásení obecnej brigády sa ihneď tejto akcie zúčastnilo 68 občanov a tak za dve nedele mohlo byť celé oplotenie školy 10.4.1967 odovzdané do užívania. Občania tu odpracovali spolu 800 brigádnických hodín. Dnešné oplotenie je na betónových stĺpikoch s pletivom.

Žiarivkové osvetlenie

Mestá už dávnejšie svietia po novom, žiarivkami, neónmi a pod. My ešte len obyčajnými žiarovkami a nedostatočne. MNV i DO KSS – Dedinská organizácia komunistickej strany Slovenska žiadali preto vybudovať žiarivkové osvetlenie. Žiadosti bolo vyhovené a v r. 1967 sa nad obcou rozsvietili nové svetlá.

Prestavba školy

Pre potreby vyučujúcich bola svojpomocne vybudovaná na chodbe školy riaditeľňa. Pôvodne bola škola jednotriedna s materskou školou, ale uskutočnila sa i tu prestavba s pomocou občanov a učiteľov tak, že priečka z materskej školy sa posunula a vznikli dve triedy ZDŠ. MŠ – materská škola sa vybudovala čiastočne na chodbe a z pôvodného kabinetu v r. 1964. V tomto období bol predsedom MNV Babašta Viliam, tajomníkom Sobota Alojz, účtovníkom Pánis Vojtech, predseda DO KSS Hopko Rudolf, riaditeľ školy Daniška Július, učiteľkou Danišková Mária, riaditeľka MŠ Strmeňová Mária z Nitrianského Rudna. Výstavba vodovodu: Do roku 1966 nebol položený základný kameň k výstavbe vodovodu. Voda pre domáce potreby sa čerpala z obecných studní a to zo studne pri cirkevnej fare, terajšej budove MNV a potoka, na Šimôrke pri pôvodnej PZ – požiarnej zbrojnici , teraz kultúrneho domu a studni pri kríži na dolnom konci obce – rázcestie. Niektorí občania mali vybudované vlastné studne slúžiace i susedným dvorom. Obecná studňa na dedine pred sv. Jankom a Púčikeje domom bola zrušená ešte za rokov prvej ČSR – Československej republiky asi v r. 1938 – 40. Po prevedenej skúške kvality pitnej vody sa zistilo väčšina studní závadných a museli sa chlórovať. Najbližší vodovod bol vybudovaný v Nitrianskom Rudne. Rada MNV a DO KSS spolu s občanmi rozhodli, že sa v obci vybuduje vodovod pre dolný koniec obce z obecnej studne na Šimôrke, ktorá výdatnosťou 0,3l za sekundu bude postačovať zásobovať všetky domácnosti až na ulicu Nad priehradou a kde samospádom bude dodávaná. Keďže vlastných prostriedkov nebolo obrátil sa MNV na ONV o pomoc o pôžičku u ŠS – štátnej sporiteľne a jej splácanie malo byť uhradené z poplatku občanov za použité množstvo vody. Pôžička v sume 65000 korún bola vybavená a mala kryť materiálové náklady na vodovod. Po schválení akcie sa započalo z výkopom v r.1967 a bolo dovezené liatinové potrubie. Takto sa položilo liatinové potrubie od Šimôrky na dolný koniec obce ku križovatke a po ulici Nad priehradou. K napojeniu na studňu na Šimôrke však nedošlo.

Hospodárstvo

Do roku 1975 bolo v obci súkromné hospodárenie roľníkov na 121 ha ornej pôdy. Obecný chotár Kostolná Ves má celkom 431 ha, 26 a, 73m štvorcových plochy, k 1.1.1973 bola štruktúra o plochách kultúr: 121,94,60 ha ornej pôdy, 19,18.53 ha záhrady, 1,41.87 ovocné sady, 8,73.52 ha lúky, 159,69.37 ha pasienky, 40,48.97 lesná pôda, 57,43.36 ha vodné plochy, 13,71.53 ha zastavané plochy a nádvoria, 17,64.96 ha ostané plochy, cesty a pod. Roľníci sa zaoberali chovom hovedzieho dobytka, menej ovcami, drobnejší roľníci chovali kozy. Kone chovali len lepší gazdovia, pre ťažné záprahy i volské záprahy. Drobné zvierastvo choval i ten najdrobnejší roľník, lebo mu dávalo včasnú obživu ,vajíčka i mäso a bolo nenáročné na obživu. Prasnice – matky, chovali najlepší gazdovia pre odpredaj malých prasiat. Hospodárske výsledky boli slabé na poli i v chove hospodárskych zvierat. Najmä po odobratí najlepších plôch pod priehradu boli hektárové výnosy obilovín 14 – 18 q. Do pôdy sa neinvestovalo, umelé hnojivá sa dávali len v malom množstve, strojový park bol primitívny a malý. Hovädzí dobytok sa používal i ako ťažný pre obrábanie pôdy, povozníctvo a úžitkovosť bola preto slabá. V období plnenia štátnych dodávok poľnohospodárskych výrobkov, roľníci len ťažko svoje úlohy splnili. V roku 1957 sa pristúpilo k náboru roľníkov pre spoločné družstevné hospodárenie. Roľníci s väčšou výmerou pôdy do družstva vstúpiť nechceli, lebo nepoznali výhody spoločného hospodárenia a aj ťažko sa im opúšťalo súkromné hospodárenie a nadobudnúce hospodárstvo. 10.2.1957 podpísalo 14 malých roľníkov prihlášky do JRD. A začali hospodáriť na 20ha ornej pôdy, ktorá pozostávala z pôdy cirkvi a pasienkov hospodárstva MNV po židovi Šimkovi. Prvým predsedom JRD sa stal Ján Hopko č.d.75. Keďže družstvo neprospievalo, pôda bola odovzdaná štátnym lesom v Nitrianskom Rudne a tieto potom v roku 1965 odovzdali celé hospodárstvo Štátnym majetkom v Nitrianskom Rudne. ŠM vytvorili v obci dvor ŠM, kde sa stal prvým vedúcim Ďuriš Vincent zo Seče.

Ľudová tvorba

V dávnej minulosti, ale i za prvej ČSR ľudia si po domácky vyrábali vlastný kroj – ošatenie i obuv. Charakteristickým znakom kroja boli u žien dlhé sukne, široké, naberané v páse, dolný okraj rubil tzv. plech z vnútoenej strany, blúzku tvorilo opliecko a široké v pleciach naberané rukávy. Opliecko i rukávy – rukávce boli pestro vyšívané ako aj široké zástere, ktoré sa na zadnej strane takmer spájali. Na hlavách nosili vyšívané čepce, vlasy zaplezali do tzv. grgúľ. Grguľu tvoril drôtený štvorcový rám na ktorý boli spletené vrkoče po prvý ráz po odvití mladuchy na svadbe. Na nohách sa nosili krpce s omotkami, v krpcoch onuce. Všetko bolo vyrobené doma. Spodné prádlo bolo vyrobené z konopného plátna, tzv. rubáč. Ku krojom nosili neskôr ženy lakované čižmy. Dievčatá si vpletali do vlasov – vrkočov, ktorý bol obyčajne jeden, pestré stuhy, ručníky nosili kvetované. I kapesníky si robili dievčatá sami a vyšívali ich v rožku, alebo i celý okraj. Tie najkrajšie kapesníky dávali svojim chlapcom, alebo im ich chlapci i sami brali, čím prejavovali tak svoj záujem o ich priazeň. Ak šli ženy na jarmok, ale i na pole s obedom, v rukách mali ženy lykové košíky z olúpaného vŕbového prútia a na chrbte mali činovaté plachtičky z konopného plátna. V chladnejšom počasí mali prehodené cez plecia vlniaky. Chlapci nosili v letnom období široké, dlhé gate, biele z konopného plátna, takú istú košeľu s dlhými, širokými rukávmi, prešívané pestrými nitkami i na rôzne ľudové motívy. Na nohách mali krpce šnurované remencami. V zimnom čase boli nohavice z bieleho, alebo čierneho súkna, kabát tvorila aj kabanica a vrchný kabát, vyšívaná halena, prehodená cez plecia. Na hlave baranica, ale i širák. Fajčiari, najmä ti starší mali na tabak zhotovené vrecko z mechúra zabitých zvierat. Fajky boli rôznych tvarov, dlhé i krátke, pipasáre si vyrábali sami, obyčajne z orecha. Fajku nazývali i zapekačka. Neskôr zámožnejší nosili kupované kapce, alebo čižmy, z lesklej kože – štíble. Deti chodili od včasnej jari bosé, zo šetrnosti, ale i z obyčaje. To im neraz vyslúžilo poranenie nôh, najmä prstov, ich podrezávanie a rozbité nechty. Plátno na odevy tkali ženy na krosnách, nite súkali na vretienku, neskôr na kolovrátku z vypracovaných konopí a vyčesaných na česáku, vytrepaných na trlici. Konope močil v potokoch, alebo v močidlách a sušili na tráve v snopkoch. Zosúkané nite a spradené do vretien varili v roztoku popola, potom prali na potoku. Plátno bielili rozložené na slnku a kropili vodou. Na krosnách zhotovovali i uteráky, posteľné plachty a koberce. Ani jedna domácnosť, najmä gazdovská sa nezaobišla bez košíka. Preto i tieto bolo potrebné lacno získať. Košíky sa plietli po domácky z vŕbového prútia na rôzne účely a mali aj rôzne tvary. Nie každý to umenie vedel. Boli však občania starší, ktorí ich zhotovovali za naturálie. Obyčajne to boli chudobný starci. Do upleteného košíka sa merala odmena, zemiaky, repa a pod. Boli to koše sečkové, oberačkové, na zemiaky, dvojušiaky, lúčkové, ošítky na cesto pripravené na pečenie chleba, košíky na znášku vajec pre sliepky i sedenie kvočiek, klonky pre malé húsence i kuriatka a i. Zo známych košikárov to boli: Homoľa Ján – Barteje, Krajčí Karol, Pánis Vincent a i. Po večeroch bolo obyčajou schádzanie sa mládeže na dedine, spievať pri harmonike dlho do noci až kým obecný hlásnik nezatrúbil „Chváľ každý duch hospodina“ o 24 hod. V obci vynikala veľmi dobrá dychová kapela, ktorá bola pozývaná k svadbám do širokého okolia okresu Prievidza, ale i mimo okresu do Bánoviec na Bebravou. V kapele účinkovali: heligonista Pánis Vincent, Hanus Ján, Hanus Ondrej, Pánis Jakub a ďalší. Neskôr bola i cimbalová muzika, ktorej tiež boli členovia dychovej kapely účinkujúci: Pánis František, Homoľa Ján, Jakub Pánis a i. Od jej zániku nebola doteraz založená iná kapela a na príležitosti sú pozývaní hudobníci z iných obcí.

Obyčaje a zvyky

December: 6.12. na deň Mikuláša chodievali najmä deti dvaja a dvaja po večeroch od domu k domu, vinšovali k tomuto dňu. Napodobňovali oblečením Mikuláša a čerta, pričom Mikuláš dával darčeky – drobnôstky, čert trestal „zlé deti“ korbáčom, ale i členov rodiny. V ten večer pred Mikulášom si dávali deti vyčistené topánky, alebo čižmičky do oblokov, kde očakávali darčeky. Rodičia im vždy dávali malú dobrotu a naplnili obuv. Tí horší našli pri dobrote i prútik, to ako od čerta za neposlušnosť. Podobne ako na Mikuláša chodili deti aj na Luciu – 13.12., ale preoblečené na Lucky. Mali na sebe staré otrhané šaty rodičov, len aby boli najškaredší. Za svoje návštevy dostávali deti drobné mince, ktoré si po vykonaných návštevách rovnako podelili. Azda najradostnejšie obdobie sviatkov bolo pre deti obdobie Vianoc. Na Štedrý deň boli prípravy pečenia a krášlenia vianočného stromčeka. V predvečer skupina mládencov spievala pod oblokmi vianočné piesne, za čo dostávali peniaze, koláče, orechy, jabĺčka a pod. Utŕžené peniaze obyčajne odovzdávali na fare, na účely kostola, za čo ich kňaz odmenil poďakovaním sa v nedeľu na kazateľnici. Na Nový rok, kedy sa odbavovali malé Vianoce, chodili pod okná spievať dievčatá. I novoročná večera sa odbavovala pod vianočným stromčekom z jedle, smreka, neskôr i bôričky, ktorý bol ovešaný cukríkmi, orechmi a jabĺčkami. Cukríky sa často robili doma a balili do pestrých papierikov. Pod stromčekom si deti našli skromné darčeky.

Oslavovanie štedrovečere

Pred večerou sa podľa možnosti všetci vyumývali, obliekli do najnovšieho a s netrpezlivosťou sa očakávalo slávnostné spoločné zasadnutie za stôl. Najnetrpezlivejšie boli deti, lebo im v bruškách vyhrávali hudci, lebo sa podľa obyčaje museli postiť. Zásada pôstu na Štedrý deň bola – jesť na raňajky málo, na obed len polovičku, až na Štedrý večer do sýtosti. Mäso sa po celý deň nesmelo jesť, povolené bolo jesť iba ryby, ale tie obyčajne na chudobnejšom stole chýbali. Tento deň bol dňom veľkej driny pre matku. Za stôl sa zasadlo až keď si matka utrela poslednú kvapku potu a stôl bol prestretý. Prv ako sa dal pokyn k jedeniu všetci povstali a spoločne sa pomodlili za vianočné dary a za dary úrody celého roka. Prvým chodom bolo podávanie vianočných oplátok s medom, na ktorých bolo vytlačené a vyobrazené umučenie Krista na kríži. Oplátky sa robievali na fare, kde si ich občania kupovali. Niekedy to robil organista. Bolo to ich privilégium s hojným ziskom. Neskôr si ich ľudia robili sami, alebo kupovali na trhu. Dospelí si dávali na med strúčik cesnaku. Oplátky sa dávali i hospodárskym zvieratám k tomuto účelu pripravené. Do oplátok sa vpekala petržlenová vňať a boli bez medu. Po skonzumovaní svojej dávky oplátok sa tradične podávala fazuľová, alebo hrachová kaša, s krúpkami, na ktorú každý člen rodiny dostal kúsok masla. Po kaši prišla na rad kyslá kapusta, sudová s hríbkami, uvarená dosť na husto. Večera končila makovými pupáčkami z nakrájaných rožkov, alebo pečiva z domácej pece, obliate teplou vodou – sladkou a osypané mletým makom. Bodku za večerou urobilo pálene s čajom. Po večeri sa delili rovnakým odielom orechy a jabĺčka. Potom sa už deti vrhli na balíčky a radostne a zo zvedavosťou ich rozbaľovali. Na stole boli povykladané všetky druhy poľnohospodárskej výroby – rastlinnej, ale hlavne nesmela chýbať peňaženka, aby bola po celý rok naplnená a štedrá. Po večernej modlitbe sa spievali vianočné piesne a dlho sa spomínalo na minulý rok. Ak pri večeri chýbal niektorý člen rodiny, ktorý zomrel, alebo bol v cudzine, bola reč o ňom a neraz sa i pri spomienkach poplakalo. Starší popíjali a čakali na polnočnú omšu, deti si políhali, dievčatá a chlapci šli na ulicu šantiť. Na polnočnú omšu šli však všetci, iba tí najmenší pospali.

Vianočné obyčaje

Vianoce boli aj sviatkami rôznych obyčajou a povier, ktoré využívali najmä dievčatá, menej chlapci. Bolo napr. poverou, že ten kto započne robiť stolček na deň Lucie, každý deň na ňom urobí aspoň jeden zárez tak aby stolček bol hotový na štedrý deň, potom si na tento na polnočnej omši stane za organom na chóruse, uvidí všetky bosorky ako stoja za organom, či oltárom. Budú sa mu hroziť, vyhrážať a z kostola ho budú prenasledovať. Nech si vraj však vezme vrecúško maku a keď ho budú doháňať, za hrsť treba roztrúsiť po ceste. Bosorky ho musia pozbierať a za ten čas ujde hodný kus cesty. Takto nech robí až kým sa nedostane domov, lebo ak im neunikne, roztrhajú ho na márne kúsky. Ak sa mu fígeľ pošťastí, bude poznať všetky bosorky na okolí. Rozprávači hovoria, že je to svätá pravda, ale tento fígeľ nejeden z mladších skúsil a bosorky nevidel, poznal len tie o ktorých ľudia hovorili, že bosorovať vedia. Ale boli to obyčajne tie najúbohejšie osoby obce a nemohli sa z biedy vymotať. Dievčatá po večeri pozbierali omrvinky zo stola, zaniesli ich na krížne cesty, kde ich na všetky strany rozhádzali a z ktorej strany v ten čas pes zabrechal tak sa určite do roka vydali. Prvé rozkrojené jabĺčko, alebo rozlúsknutý orech veštili zdravie, chorobu – červivé, a i smrť – hnilé. Ešte ďalšie obyčaje užívali k Vianociam. Prvá ranná omša bola na deň narodenia Krista, pastierska bola o 7.00 hod., veľká o 10.00 hod. Kto nebol na polnočnej , musel sa zúčastniť rannej, alebo veľkej. Starší navštevovali obyčajne všetky tri. Na tento deň bolo nevhodné konať návštevy, ľudia boli doma, alebo sa stretali na dedine. Na deň sv. Štefana bol ďalší vianočný sviatok. V tento deň sa gratulovalo Štefanom a popíjalo sa na ich účet. Deti tiež chodili vinšovať za odmenu už od včasného rána a po obede pri stretnutí sa vychvaľovali kto koľko navinšoval. Vinšovali i tam kde Štefana nebolo. Tak tomu bolo i na ďalší deň na sv. Jána . To už boli dni slobodnej zábavy. Tančilo sa v súkromnom dome, alebo v krčme, kde to bolo len možné. Ak nebolo súcich muzikantov, postačila i harmonika a husle, bubon nahradila skriňa, alebo iný súci predmet dunivý. Súci mládenci hľadali súce devy, lebo nadišiel čas pytačiek a do fašiangov bolo potrebné všetko pripraviť, troje ohlášok vyhlásiť, lebo za odpustené vyhlášky sa platilo a to by chýbalo k svadbe. Na Silvestra, posledný deň v roku zábava bola v každej obci. Na tento večer miestnosť bola preplnená, lebo to bol posledný večer v roku a každý chcel prechod noci prežiť v bdení. Na polnoc sa zhasli svetlá a výskaniu nebolo konca – kraja. Dievčatá sa schovávali, lebo chlapci ich potme radi čo len uštípali a poťahali za sukne. Keď sa rozsvietilo zavinšoval jeden z muzikantov, alebo predstaviteľ obce všetkým šťastia v Novom roku.

Svadobné obyčaje

Počas ohlášok chodili mladí snúbenci na faru na školenie, kde im miestny farár vysvetľoval náboženskú náuku – katechizmus. Pred svadbou sa obaja zúčastnili spovede a prijímania. Celá dedina sa na svadbu tešila, lebo zase sa bolo kde podívať aj zatancovať si, vypiť a deti dostali sladkosti od svadobníkov. Týždeň pred svadbou chodili družbovia po ohlásených svadobníkov, aby im zvestovali čas konania svadobných obradov a pozvanie k svadobnému stolu. Družbovia boli čo najlepšie vyobliekaní, za klobúkom stuha, v ruke trstená – rovná vymašľovaná palička. Pozvaní ponúkli družbov občerstvením i pálenkou, takže družbovia sa neraz vracali dobre podnapití. Deň pred svadbou čakala družbu ešte úloha ísť po periny k mladuche a tieto doniesť k ženíchovi. Družice ich však zvyčajne dobre schovali a tak bolo potrebné prehľadať celý dom, stodoly, povaly aby sa periny našli. Ak však perín nebolo družbovia museli dať výkupné. Ak sa dievča vydávalo na inú obec, miestni mládenci pretiahli za dedinou cez cestu stuhu kadiaľ prechádzali svadobníci zo svadobného domu a mladý zať obdaroval ich peniazmi i fľašou pálenky. Vedenie svadby mal na starosti starý svat, ktorý viedol všetky návyky obradov, odobierku od rodičov, sprievod i svadbu až po jej ukončenie. Mladého zaťa viedla do kostola najstaršia sestra – slobodná, ak jej nemal tak určená družica ako hlavná. Obdobne mladú nevestu viedol jej najstarší slobodný brat, alebo hlavný družba. Do kostola sa odchádzalo v sprievode, ak boli z miesta fary tak peši, ak z inej obce tak na vozoch, alebo na saniach. Kone ťahajúce povozy boli pestro vyperené stuhami ako aj vozy. Mladucha s mladým zaťom sedeli vpredu na koči, alebo na saniach. Po kostolných obradoch sa všetci zišli u nevesty k pohosteniu a večeri. Potom sa pokračovalo s veselím u mladého zaťa. Odchod do kostola i z kostola bol sprevádzaný veselým spevom, iba mladucha sem tam vyronila slzy za svojim slobodným životom. Ak bol figliar niektorý z furmanov využil odvoz svadobníkov z kostola – pravda na saniach k dobrej nálade. Na neschodnej ceste šibol do koní, stočil a to stačilo aby sa sane zo svadobníkmi prekotili práve do najväčšieho záveja snehu. Bolo z toho kriku a smiechu, ale kočiš sa z toho vždy vykrútil. Potom bolo o čom na svadbe hovoriť a smiať sa jeden druhému. Takýmto kočišom bol dobre známy na celom okolí Mikuláš z Liešťan. Dodnes si spomína že odviezol 99 svadieb na svojich koníkoch a ešte ten stý by chcel, hoci zadarmo. Lenže dnes kone nahradili osobné autá a autobusy a tak sa jeho sen nesplní a veď už i on ťahá svojich 90 rokov života. U mladého zaťa sa bavilo do rána. Nevesta vybavila „rosu“, tancovanie so svadobníkmi. Najprv tancovali s ňou najbližší príbuzní a potom ostatní svadobníci. Kto išiel tancovať, zaspieval pieseň, hudba ju zahrala a tancoval s ňou sólo, za čo však musel neveste zaplatiť. Po ukončení rosu nevestu zavili do čepca a grgule na komôrke. Spievali jej pieseň: “ Zbohom, zbohom môj vienoček zelený…“. Jej biely závoj – šlajer odložili i s venčekom z rozmajrínu. Vystrojenú nevestu, oblečenú už v šatách ženy predstavili svadobníkom. Počas svadby sa hlavný družba staral o stolovanie a ponúkanie hostí. Neraz sa stalo, že niekto kuchárkam vhodili do polievky v hlavnom hrnci žufán – naberačku, kutáč a našiel sa až keď naberali polievku hosťom. To bola ostuda kuchárkam, ale pre svadobníkov ďalšia veselosť. Okrem už spomínaného platenia neveste pri tancovaní rosy, vyberalo sa pre nevestu na veno, pre muzikantov i pre kuchárky. Mladomanželia po svadbe s očakávaním čítali navyberané peniaze, čo im mali slúžiť k započatiu nového života. Okrem týchto darov dostávali mladomanželia i drobné dary – nevesta látku na šaty, ručník a pod. Mladý zať košeľu apod. Po celý čas svadby bolo miesto pre mladých za vrch stolom, po ich boku sedeli rodičia. Pri rannom odchode svadobčanov dostávali všetci výslužku na cestu, ktorú pripravili kuchárky – koláče, pálene a zákusky. Po odpočinku na poludnie boli opäť pozvaní hostia na popravku. Znovu dojedali a popíjali čo ešte zostalo až o neskorého večera. Boli svadby i odlišné, boli bohatšie i panské, boli chudobné – proletárske. Kto sa neoženil, alebo nevydal do fašiangov, ďalší rok vyčkal, lebo svadby sa konali len v zimnom období, keď celá dedina bola doma. Starým dievkam sa neraz spievalo: “ Už sa fašiang kráti, už sa nenavráti, staré dievky kľajú, že sa nevydajú.“ Fašiangy sa minuli, nastal čas pôstny až do Veľkej noci.

Fašiangy

Treba pripomenúť, že fašiangy boli aj dňom fašiangovania. Mládenci sa vyparádili, vystužkovali, v rukách mali vyztužkované paličky, s hudbou chodili po dvoroch a tancovali. Pochytali sa za paličky, ktoré mali prehodené cez plecia a takto za sebou poskakovali podľa taktu hudby a po dohratí melódie stočili sa do kruhu paličky, prekrižovali nad sebou a zaspievali: “ Aby boli, aby boli veľké konope, veľké konope chlapcom na gete.“ To bol vinš gazdinkám, aby sa im urodilo veľké konope, lebo veď konope všetkých obliekali. Obdobie pôstu mnohé rodiny s radosťou uvítali, lebo veď i tak nebolo vždy čo do hrnca a takto sa bolo na čo vyhovoriť. Ale aj tak pôst kňaz v kostole prísne pripomínal a musel sa dodržiavať od trestom hriechu. Pôst sa prísne dodržiaval najmä v piatok, ale aj v stredu ho zachovávali. Nesmelo sa jesť najmä mäso, ale aj polievky sa zaprážali iba maslom, alebo sa robili mliekové. Najprísnejší pôst bol týždeň pred Veľkou nocou – Veľký týždeň. Ťažko sa bolo postiť tým čo mali plné komory, ľahšie tým čo mali nedostatok po celý rok. Starší ľahšie pochopili nedostatok a ľahšie prijímali prikázanie postiť sa, ale deťom sa zle prijímalo oboje.

Aj Veľká noc

mala dostatok zvyklostí a hier. V obci už bolo pomenej občanov, lebo väčšina odišla na roboty, doma zostali len gazdovia, ich synovia a dcéry a deti chudobných so starými rodičmi, dedkom a babkou. Ale kto doma zostal, Veľkú noc využil pre radovánky, lebo bol koniec pôstu a aj tanečné zábavy boli povolené. Najväčším dňom pre mládež bol Veľkonočný pondelok, keď nastal čas kúpačiek a Veľkonočný utorok zase čas šibačiek. Na svoje si prišla mládež i deti, dievčatá i chlapci. Ale aj starším sa ušlo. Z tejto radosti, najmä v rokoch povojnových, keď Veľkonočné zvyky sa podstatne zmenili, lebo i svetonázor u mysliacich ľudí dostal inú tvár, i čas doby doprial väčšej hojnosti užili dosť i dospelí. Veľkonočný pondelok bol od včasných ranných hodín rušný a všetka mládež bola na nohách. To chlapci i mládenci vyhľadávali dievčatá i dievky aby im dopriali čerstvej vody vo forme spŕšky z hrnčekov i vedier. Dievčatá sa síce vody nebáli, ale aby chlapcov popreháňali poschovávali sa už večer po komorách, povalách i do šatníkov zaliezli, i do válovov pre dobytok, všade tam kde to mládenci najmenej tušili. Dvere sa vyvaľovali, zámky prašťali, periny sa prehadzovali a keď už niektorú našli, bolo to radosti a výskotu. A už ju aj ťahajú na dvor. Dvaja mocnejší ju chytili za ruky a ostatní ju polievali až z nej tieklo. Ak bolo práve teplo, bolo to príjemné, ale ak chladno – a to chlapcom nevadilo, musela sa premoknúca deva rýchlo poprezliekať. A ak sa to dobre skončilo pozval mládencov do domu a počastovali pálenkou. Tí menší chlapci dostávali kraslice – maľované vajíčka, ktoré dievčatá sami vytvorili. Po odchode nezabudli dievčatá chlapcom pripomenúť, že zajtra v utorok im to pri šibačke všetko vrátia. Ak hľadanie niektorej dievky bolo namáhavé, ale nájsť sa musela za každú cenu, tej už potom riadne pridali. Niekedy nachytali devu pri potoku a tak ju tam pekne okúpali v jeho koryte. S hľadaním sa museli poponáhľať, lebo pred odchodom do kostola o 10.00 hod. kúpačky končili. A ktorá okúpaná nebola, vysmiala sa im. Obyčajne sa však každá okúpať dala aby vraj bola krajšia a krajšia chcela byť každá. Stalo sa však i to, že nejedna si odniesla z kúpačky pamiatku. Najmä tá, čo sa trmala a nešikovný kúpač jej narazil hrnčekom, alebo vedrom do tváre a spôsobil jej pamiatku na tento deň. Hnevy nenastali, večer sa už všetci zvítali na spoločnej zábave a spomínali ako prešiel deň kúpačiek. Dievčatá z jedného kúta sa usmievali na mládencov ako ich previedli a ako sa schovali. Mládenci zas poukazovali na ne ako ich dobre vyoblievali. Len čo svitlo ráno zase sa pozháňali dievčatá i keď nevyspané, a s vyperenými korbáčmi od domu kdomu nachádzali mládencov často ešte v posteliach, odkiaľ ich vyprášili na dvor korbáčmi, preháňali poza humná aby naháňačka skončila v objatí.

Príchod jari

Jar znamenala pre deti množstvo hier, ktoré sa mnohé zachovali až podnes. Len čo jarné slniečko vysušilo vhodné miesto chodníka či cesty, chlapci upravili malú plochu, postavili na kameň, alebo opreli o múr doštičku a už sa kotúľala šajbička s dierkou aby vyhrala pekný gombík. Hralo sa o gombičky. Ak sa šajbička priblížila ku kamarátovej, že sa to dalo odpiatiť, dostal ten druhý gombičku. Kto vyhral, púšťal prvý a druhý piatil. Púšťanie šajby sa potom striedalo. Často mali gombičiek plné vrecká rozmanitých farieb, ale niekedy boli nútení siahnuť i na vlastné nohavice a odrezať jeden i dva v nádeji, že prinesú šťastie a prehraté sa vrátia späť. Doma prehľadali všetky staré handry a kde aký starý gombík všetko putovalo do vlastného vrecka. Darmo matky hľadali gombík pre otcov kabát či košeľu. Našla ho buď vo vrecku synáčika, alebo vôbec. Taká bola vášeň gombičkára, ale stálo to i nejaký výprask. Hra o gombičky postupne ustúpila hre na guličky o ktoré sa hralo rôznym spôsobom. Gúľalo sa do jamky, na piaď, na štrng a pod. V počiatku hier guľky si chlapci vyrábali sami, dievčatá na guľky hrali len zriedkavo. Najskôr sa guľky robili brúsením z kúska pálenej tehly, potom usušené z červenej hliny, niekedy upálené na ohnisku, ale len čo sa ukázali v obchode továrenské, rôznych farieb to už mamky neodolali žiadosti šarvancov a dali pár halierov na ich zakúpenie. Kto mal kúpené guľky, mal i dosť spoluhráčov. Ak sa hralo s robenými guľkami po domácky proti kúpenými tak kúpená jedna sa počítala za dve robené alebo i viac podľa farby a jej krásy alebo opotrebenia. Ale našli sa taký čo mali sklenené guľky a tie sa najviac závideli. Volali ich ,,sklenačky“. To sa každý všemožne snažil s protivníkom hrať potiaľ až kým ho o ňu nedostal. Bolo to obyčajne ťažké, lebo sklenačka sa nechávala ažna koniec a aj potom sa ešte vymieňala za 5-10 i viac guliek obyčajných. O takú guľku sa robila dražba, kto dá viac a vyhral to ten kto mal guliek nadostač. Obyčajne to bol skupáň a guľku od takého bolo ťažké dostať. Takú guľku však nik nedostal za guľky domácej výroby. Boli tu ešte guľky “ železnačky “ , ale tie takú cenu nemali, lebo boli ťažké a na každý druh hry sa nehodili. Ale len gombičky a guľky neboli jediné hry chlapcov. Hralo sa na blchu, picíka i s loptou na schovávačky. Pri pasení kôz – kozy sa pásavali spoločne, každý svoje – na dudu, švrčka, alebo sa stavali búdy, robili kolotoče, šplhalo sa po stromoch a po nich i naháňalo, hralo sa na ica, s vreckovým nožíkom na peklo, s drievkami na brdo, rôzne hry spoločné a množstvo ďalších hier. Strieľalo sa i s prakom, s fungou – gumipuškou, s uhlíkami na sline pňa, s kolíkom zaseknutým do kraja pňa na výšku, na vode sa púšťali žabky, alebo sa hral futbal, ktorý bol zhotovený z handier. Na jar, len čo vŕbina pustila prvé puky urobili chlapci píšťalky a paprdáky, alebo sa vykrúcali trubky obyčajne z jalše. Pri krútení píšťaliek sa hovorila riekanka, nožíkom klepkajúc po prútiku „masná, masná aby bola hlasná ako naše zvony“. Jarné slniečko povyťahovalo dievčatá s loptičkou, s ktorou hádzali o stenu rôznym spôsobom, s dlaňou, opakom ruky, päsťou, cez chrbát, pod nohu, s otočkou a pod., ale tiež o zem a za 10, 9, 8, 7 až po 1 úder bez chyby započítavali si jednu škôlku. S kamienkami sa hrali o kamienky, preskakovali na zemi kreslené štvorce, robili si bábiky z farebných handričiek, z prvých kvietkov vili vence, vyšívali ručníčky, robili prstienky zo sítiny a slamy, hrali sa na slepú babu.

Obdobie leta

Leto prinieslo tiež množstvo zábav pre deti, dospelým zas starosti o polné kultúry aby úroda bola včas uchránená. Pri spŕške dažďa tí najmenší už aj boli v priekopách aby nastavali priehrady, mlyny, rôzne kanále a pod. Ale najzaujímavejší boli malé deti pri húskach. Robili sa dospelými, ženili sa pod búdou z jalšových halúz, varili všakovaké ,,dobroty“ z blata a hliny, lepili to slinami a všetko pripravovali na dômyselnom ohnisku v piecke vyhrabanej lyžičkami alebo drievkom na vhodnom briežku. Ale našli sa i naozajstný ,,stavitelia“ čo piecku vymurovali z kamienkov z potoka vo Veľkej jalšine alebo Pod stráňou. Ale ak sa našiel vhodný briežok na šmýkačku po zadočku už tam boli. Takéto miesto mali na Stráni na brehu pod Hájikom, nad potokom vo Veľkej jalšine. Že sa na nohaviciach objavili okuliare a že doma bola remeňová výplata, to všetko mama zahojila poriadnou záplatou aby sa nakoniec aj táto dostala do podobnej situácie ako nohavice. Odrastlejší, pasáci kráv a kôz sa zase hrali iným spôsobom na dospelých. Napodobňovali ich vo fajčení svojským spôsobom. Šúľali smrekovú kôru vyšúchanú na jemné chĺpky a krútili do papiera z olovrantu. Fajčili i jalšový list, suchú tenkú cháninu ktorá štípala a pálila ústa ale horela ako ozajstná cigara. Ale ešte jedna záľuba bola u tejto 8-14 ročnej mládeže, no nie najmilšia. Viesť boj s chlapcami zo susedného chotára- Baniek, len preto, že zapúšťali kravy alebo kozy až na okraj chotára našej obce a teda vypásali pašu patriacu dobytku v Kostolnej Vsi. Vytvárali sa skupiny, ktoré chránili územnú celistvosť svojej obce. Vyháňali previnilcov kameňmi, palicami ale aj nože šermovali, priviazané na výreze na konci palice a nahradili tak kopije starých bojovníkov. Nože sa však nikdy nepoužili, bol to len zastrašovací manéver na ,,nepriateľa“. Tieto boje sa viedli až do štyridsiatych rokov- 1940. Postupne zanikli a najmä zánikom súkromného vlastníctva pôdy a vznikom socialistického hospodárstva. Teraz sa vedú súboje len o športovú slávu. Leto využívali deti na príjemné kúpanie na Belánke a to najmä na Bosnáckej, Zavrbinskej, Za vodou, Kapustnici a i. Tí menší sa kúpali na svojich stavniciach vo Veľkej Jalšine a Pod Stráňou. Najstarší si radi zahrali futbal a to už v r. 1935 sa hralo o súdok piva, ktorý vyčapovali hneď na mieste o skončení zápasu. Hrávalo sa na Podjarčí na židovej roli, ale najatraktívnejšie bolo hrať Pod Richtárskym, kde neraz prišla celá dedina. Najčastejšie sa hrávalo na Dubyčinách a Veľkých Plešinách, kde odbavovali aj iné hry, najmä po ukončení školského roku.1.septembra sa potratilo veľa voľných chvíľ deťom a potratili sa i letné hry. Nastal čas školy a na hry nebolo kedy. Pol dňa sa ešte páslo, pol dňa chodilo do školy. Očakávala sa ešte chvíľa kopania zemiakov a ich pečenia v pahrebe, najlepšia pochúťka jesene. A prišiel december keď sa občania zvítali vracajúcimi sa z robôt, Dolniakov, kde boli na sezónne práce. So zimou na stal čas sánkovačiek, lyžovačky a korčuľovania, všetko vyrobené po domácky. Rok prešiel, opakovali sa návyky. Snáď niektoré už nie tak presvedčivo, lebo čas vývoja poznačil vedomie ľudí a tým zanikali postupne mnohé obyčaje, alebo dostávali inú podobu.

Pohrebné obrady

Boli jednoduché. Pri mŕtvom sa v noci spievali nábožné piesne a modlilo sa. V čase pohrebu sa mŕtvy vyniesol s truhlou na dvor, kde kňaz vykonal nábožné obrady a organista – spevák zaspieval odobierku od príbuzných, ktorú sám zložil a pri tejto sa žalostne nariekalo. Dlho takýmto skladateľom bol učiteľ, neskôr kostolník, Mikuláš Štefan. Za pohreb dostal kňaz, organista, kostolník odmenu, za odobierku sa platilo zvlášť a to podľa počtu zložených sloh. Nečudo, že skladateľ ich navymýšľal čo najviac i 30 za jeden pohreb.

Nárečie

Treba pripomenúť, že aj obec Kostolná Ves mala a ešte i má odlišnosť vyjadrovania sa od spisovnej slovenčiny. Jej vyjadrovanie je iné ako v susednej obci Nitrianské Rudno, kde je reč tvrdá, v Kostolnej Vsi je mäkká. Zhodné vyjadrovanie je i v obciach Seč a Dlžín spôsobené iste tým, že tieto obce sú pripojené k našej farnosti a v čase Rakúsko – Uhorska i v prvých rokoch ČSR chodili z týchto obcí deti do školy v Kostolnej Vsi. Príklady: Slovko palica vyslovuje sa mäkko paľica, písalo sa však správne. Koncovka 7 pádu – ou sa užívala vo veľkej miere a nesprávne. Koncovky ou, eu, au, miesto ol, el al. Príklad: Kde si bol, vyslovovalo sa, kde si bou; čo si pil – čo si pev; čo si mal – čo si mav a pod. Tiež: ochutnávať – koštuvať, ale aj: čo to stojí – čo to koštuje. Slovník: zástera – zátinka, ženská blúzka kabatik – oplecko, obruba na sukniach žien – plech, podstienka – gánok, stodola – pajta, rúčka na pero – štilka, pálene – pálenvo, hriato; motovidlo – motovillo; však – šak; blúzka – kacabajka, spodná hrubá košeľa žien – rubáč, miništrant – mendík.

Kultúrny život

V obci bola jedna školská knižnica, v ktorej občania, najmä deti vypožičiavali knihy, obyčajne rozprávkové a ľahšie románové čítanie. Knižnica bola za prvej ČSR umiestnená v rímsko- katolíckej škole a jej zväzky sa umiestnili do jednej skrine. Najobľúbenejšou zábavou občanov boli usporiadané večerné besiedky, raz týždenne ktoré organizoval miestny učiteľ so svojimi žiakmi. Na večierku deti prednášali básne, spievali piesne, rozprávali rozprávky alebo hrali malé divadelné predstavenia. Aj starší občania si radi zahrali divadlo- slovenských autorov, najmä Hájnikova žena, Stridža z pod hája, Sirota Podhradských, Kríž u potoka a iné. Všetko sa odohrávalo v škole kde bolo na zadnej strane postavené javisko. Niekedy do školy zavítal bábkar. Vstupné sa platilo jedným vajíčkom. Na takéto predstavenie chodili aj dospelí. Aj kúzelník sa niekedy objavil a na hody aj kolotoč ktorý býval postavený zdola kostola na Šimôrke. Raz, bolo to asi v r. 1934 prišlo do školy i kino. Bola to taká čudesná skrinka na ktorej majiteľ krútil kľukou a na stene sa pohybovali rozprávkové bytosti. Tomu sme sa veľmi čudovali.

Školstvo

Prvá postavená škola v obci, ba i na okolí bola okolo roku 1850, pokrytá šindľom do ktorej dochádzali deti zo širokého okolia, až z Čavoja. V tejto škole sa vyučovalo až do r. 1920, kedy ešte stále sem chodili žiaci zo Seče a Dlžína. Stála na priestranstve medzi kostolom a cestou do Seče na terajšom parku pred budovou MNV vybudovanom v rokoch 1975-1975. Škola bola cirkevná. V roku 1920 bola postavená nová škola občanmi Dlžína a Kostolnej Vsi ktorá bola z kameňa, ktorej trieda bola 10m dlhá a 5m široká. Mala malý kabinet pre školské pomôcky a chodbičku- predsieň. Od roku 1933 patrila už len pre obec Kostolná Ves. Do roku 1930 bola škola jdnetriedna, vyučovalo sa na jednu zmenu. Potom už na dve zmeny a to ročníky 1-3roč., poobede 4-8. Vyučovanie sa striedalo, raz do obeda 1-3, poobede 4-8, po týždni však naopak. V prvej škole sa vyučovalo len v zimných mesiacoch a to 6 rokov, kedy žiak bol zo školy prepustený. Za Rakúsko- Uhorska bol povinný jazyk maďarský. Od roku 1949 učilo sa už v obecnom dome pod kostolom na Šimôrke, kde vpredu bol hasičský dom, neskôr prebudovaný na kultúrnu miestnosť. Stará škola bola v roku 1954 zrúcaná, hrozilo jej spadnutie. V obecnom dome sa učilo v miestnosti rozmeroch 5 x 4,90m v ktorej sa tiesnilo až 40 detí. V každej lavici sedeli až tri deti a v každom rade boli 4 lavice. Trieda bola tmavá, v zime zadymená, slabo vykurovaná. Do roku 1930 sa pohyboval počet žiakov 80-120. Vyučujúci: Zo začiatku vyučovali v škole len schopnejší ľudia z obce. Prvým riadnym učiteľom bol Mikulka, ktorý tu pôsobil asi v r. 1880-1890. Od roku 1890 vyučoval učiteľ drozd asi do r. 1910. Potom do roku 1928 vyučoval František Šulgan. Mladý učiteľ Prouza tu bol do r. 1929 Jozef Jančovič v obci pôsobil do r. 1933 kedy prišla i ďalšia sila Zdenka Riegerová, ktorá sa tu i vydala za člena žandárskej stanice v Nitr. Rudne- Poláka. Po odchode učiteľa Jančoviča krátko zastupoval Ladislav Ruček a od r. 1934 nastúpil syn Jozefa Hnátha, František Hnáth ktorý v obci zotrval do r. 1939. Počas jeho základnej vojenskej služby vyučoval jeho brat Ladislav Hnáth a po ňom učiteľ Bránský. V tom čase sa vystriedal aj učiteľ Petrík. Od roku 1940 nastúpil Jozef Bláha a po ňom Viktor Adámik do r1942. Od roku 1942 nastúpil učiteľ Ján Teicher, ktorý odišiel asi v r. 1950. Za jeho pôsobenia bola kratší čas dvojtriedka, kedy vyučovala Štefánia Masaryková. Po jej odchode bol s učiteľom Teicherom učiteľ Andrejkovič. V roku 1950 – 1951 vyučoval Kosmál, po ňom Vincent Štanga a Gabriela Filová. V r. 1953 – 1954 vyučovala Paulína Sládekova. V r. 1954 bola na škole jeden mesiac Mária Hlaváčová a po nej nastúpil Anton Fajer z Dlžína, dnes učiteľ v Diviackej Novej Vsi. Od 14. Decembra 1954 nastúpil Július Daniška, rodák zo Šípkova, do toho času učiteľ v Rudnianskej Lehote, a bol v obci do r. 1956. V tomto roku bola dokončená novostavba školy a školský rok 1956 – 1957 započala s vyučovaním Mária Danišková. V roku 1957 – 1958 začal vyučovať i František Hnát až do roku 1960, kedy nastúpila Mária Sobotová z Rudnianskej Lehoty. V roku 1961 – 1962 sa do obce vrátil Daniška Július, ktorý pôsobil v obci Seč. Častá výmena učiteľov v obci bola hlavne z toho dôvodu, že v obci nebolo vyhovujúceho bytu pre učiteľa. 3.7.1968 bola škola napojená na obecný vodovod. Do toho času mala škola vodu zo školskej studne hlbokej 28 m. 30.6.1962 utopil sa dobrý žiak školy, Sobota Jozef – 9 ročný. Vo februári 1971 sa započala výstavba podkrovných miestností pre rozšírenie ubytovacích priestorov pre učiteľa. Stavba bola zverená OSP v Prievidzi.

Náboženstvo

Občianstvo v Kostolnej Vsi bolo kedysi veľmi zbožné a plnilo prísne všetky cirkevné príkazy. Nezúčastniť sa nedeľných pobožností bol veľký hriech, neísť na Vianoce , alebo Veľkú Noc na svätú spoveď – ešte väčší. Prísne dodržiavali pôsty, deti v bázni Božej museli kľačať pred oltárom pri omši, zúčastňovali sa ranných pobožností – rorátov, pred Veľkou Nocou večerných modlitieb a krížových ciest. Modlilo sa ráno, na obed, večer, pred jedlom i po jedle, pred vyučovaním o vyučovaní, pri zaznení kostolného zvona, pri blýskaní a hromobití, i za trest uložený kňazom. Chodilo s na púte do Dubničky – Dubnice, Novák, Prievidze, na Staré Hory a na hody do Nitrianského Rudna. Na jar na sv. Marka po rannej omši sa išlo spoločne na pole modliť sa na oziminy za dobrú úrodu. Boli omše za dážď, za pekné počasie i za skončenie vojen. Narodené dieťa bolo krstené v kostole, ženilo sa v kostole, birmovalo i chodilo i prvé a ďalšie prijímania. Pochovávanie bolo záležitosťou všetkých občanov. Písali sa odobierky od mŕtveho, od príbuzných i od občanov. Po pohrebe sa odbavoval kar, na ktorom sa modlilo, spievali sa nábožné piesne a pilo pálené. Pri tejto trúchlivej udalosti sa zaspomínali všetky dobré vlastnosti nebohého, nikdy nie tienisté stránky. Hodiny náboženstva na škole boli najdôležitejšie a nedajbože aby sa niekto stal pokušiteľom. Dostal od pána farára trstenicou i žilou, potom musel kľačať na polienku pred lavicami celej triedy. To bolo náboženstvo rímskokatolíckej cirkvi, ktorej príslušníkom bola celá obec. Židovskú obec tvorili dve rodiny: žid Capko, obchodník a krčmár a statkár Šimko, ktorého rod končil v obci v roku 1944. Niektorí odišli, alebo sa nevrátili z koncentračného tábora. Ján Šimko sa dal za Slovenského štátu prekrstiť na katolickú vieru aby sa vyhol prenasledovaniu a oženil sa so sestrou miestneho učiteľa Hnáta, Gizelou Hnátovou. Iné cirkví ani sekty sa v obci nespomínajú. Náboženstvo malo veľký vplyv na výchovu mládeže, ale postupne tento vplyv ochabol najmä u rodín, ktoré boli nútené zúčastňovať sa potuliek za chlebom po svete. Farár vyberal pre seba od farníkov rôzne prídely ako: meričky v zrne, kuriatka, vajíčka a pod. Aj robota na farskom majetku vykonávali občania bez odmeny iba za božie odpustky. Farský majetok bol popri židovskom najväčší. Kňaz predstavoval v obci najvyššiu vrchnosť, nič sa mu neodopieralo, veď z vykonaných spovedí bol dobre informovaný o všetkých činoch občanov a strach z hriechu bol veľký. Kňaz svoj podiel od občanov vyberal svedomito a neváhal vziať od chudáka i posledný halier, alebo naturálie. Až do roku 1945 nebolo v obci robotníckej strany, ktorá by občanov viedla a vychovávala k inej idey ako k náboženskej a čo preniklo bolo len z poučenia z veľkého sveta odkiaľ sa chudoba občas vracala. Keďže aj škola bola cirkevná, učiteľ ktorý bol zároveň organistom v kostole sa prikláňal k farárovi, v opačnom prípade by stratil zamestnanie. Boli i kňazi, ktorých si občania obľúbili pre ich úprimnejší vzťah k ľuďom ako napr.: Šimek, pochádzajúci z Kútov, odišiel v roku 1932 a kňaz Lednický, ktorý v obci zavádzal novosti a sám svojou prácou sa na akciách zúčastňoval. Tak napr. zrenovoval ohradný múr kostola, budoval turbínu na farskej záhrade pre vyrábanie elektriky na osvetlenie kostola. Inštalačné práce previedol, ale pre jeho odchod už akciu neukončil. V kostole vybudoval nový hrob Krista, čo si vyžiadalo vybúrať stenu. Na hrob zabezpečil sochu Márie s Kristom v lone. Hrob sa nachodí na ľavej strane chórusa, na pravej strane pod oknom je starý hrob uzatvorený. V šesťdesiatych rokoch 20 storočia bola vymenená povala kostola, chórus i vchod. Na ľavej strane nad novým hrobom bola odkrytá stará maľba. Vo veži kostola sú tri zvony, najväčší bol prasknutý a opravovaný v 40 rokoch. Jeho oprava však nevydržala a dnes sa už nepoužíva. Farský dom i opravu kostola ako aj náter kostolnej veže dal urobiť farár – dekan Pružina Michal pochádzajúci z obce Lutila, okres Žiar nad Hronom.

Politický život

Až do roku 1940 politických strán v obci ako samostatných orgánov nebolo. Za prvej ČSR sa občania zúčastňovali volieb strán len podľa sľubov naháňačov. Žiadna však sľuby nesplnila ale sa dala aspoň získať almužna. Niektorí občania, nezamestnaný dostávali žobračenky- lístky v hodnote 10kč. Za slovenského štátu bola v obci Hlinková ľudová strana a Hlinková Garda ale angažovaných nebolo. Účastník strany mal nádej že skôr dostane robotu. Niektorí ľudia boli organizovaní v zahraničí, najmä vo Francii v Komunistickej strane. Boli i účastníci v Legii- Pánis Jakub. Na španielskej revolúcii sa zúčastnil Sobota- Máčovenkeje ktorý tam i padol. Po roku 1945 bola v obci založená Komunistická strana a strana Demokratická ktorá však postupne zanikla. Komunistická strana rozširovala svoje rady, stala sa dnes už masovou organizáciou a svojou aktivitou vedie všetky spoločenské organizácie v obci. Na jej čele sa postupne do r. 1975 vystriedali: Ďuriš Jozef, Ignác Sobota, Papranec Jozef, Hanus ján, Medera Koloman, Hanus Vincent, Sajko Jozef, Daniška Július, Sobota Alojz. KS vedie politický život v obci a je i jej zásluhou že ateizmus prenikol nielen do radov členstva ale i v ostatných spoločenských organizáciach a u občanov. V pravidelnom straníckom vzdelávaní si členovia doplňujú politické vedomosti ktoré využívajú v straníckom živote a v práci strany.
PREPIS: Peter Šimora, Jozef Šimora